O krivdách toho asi veľa písať nemusím, tie (svoje) každý z nás dobre pozná. A tiene? Myšlienky a úvahy o „tieni“ nachádzame hlavne u švajciarskeho psychológa a psychoanalytika C.G. Junga, ktorý za (náš) „tieň“ považuje hlavne to, o čom neradi rozprávame a na čo vo svojom živote nebývame vôbec pyšní. Nebývajú to iba naše traumy, ale aj naše vlastnosti či životné kroky, ktoré majú v sebe viac toho negatívneho ako pozitívneho.

Človek je tvor sociálny a tak sa jeho život zväčša odohráva v bízkosti iných ľudí. Ale ukazuje sa, že pritom nejde iba o blízkosť fyzickú. K zdravému vývoju a životu iba fyzická blízkosť nestačí!

Okrem nej totiž evidente potrebujeme ešte iný druh „blízkosti„. Ale tú nie je až tak jednoduché popísať či dokonca definovať. Zdravý a naplnený ľudský život je totiž prinajmenšom aj o súcite, rešpekte a úcte – k sebe aj druhým ľuďom, s ktorými zdieľame spoločný životný priestor. Už od ranného detstva.

Naš problémy a konflikty pravdepodobne začínajú zrejme už tam, kde sa nám takéhoto druhu blízkosti nedostávalo či stále nedostáva v potrebnej miere. Osobnosť človeka sa formujev už detstve a ukazuje sa, že práve s úctom a trešpektom ku svojím deťom má dnes – a zrejme nielen dnes – problém. Obvykle sa v takomto kontexte hovorí láske. Ale o láske k svojim deťom hovoria skoro všetci rodičia. Aj tí, ktorí si ich často neprimerne tvrdo trestajú, alebo na druhej strane celkom zanedbávajú.

Ale úctu a rešpekt (lásku) potrebujeme po celý svoj život. Ak ju nemáme, chradneme a chorľavieme. Ukazuje sa, že práve nedostatok empatie a náklonnosti bývajú na začiatku procesov, ktoré vedú do takej závažnej formy utrpenie akou býva ľudská osamelosť.

Aj tu však platí ono známe a osvedčené pravidlo, že „nikdy nie je podzde začať„. A skúšať to musíme až do dospelého veku. Hlavne, keď sú na obzorevšetky tie pocity úzkosti, nepochopenia, osamelosti či dokonca vylúčenia zo spoločnosti iných ľudí.

Zastavme sa najskôr pri tom, čo nazývame „vzťahom„. – Vo všeobecnej rovine ide o „okolnosť, že niekto alebo niečo je v nejakej súvislosti v spojitosti s niekým alebo niečím. – Emocionálne je vzťah „voľným a uvedomeným (v užšom zmysle len kladný) postojom človeka k niekomu alebo niečomu vyjadrujúci jeho životnú či spoločenskú pozíciu.

Ľudská skúsenosť- a to už odpradávna – považuje za univerzálny liek na všetky neduhy, uvedené v predchádzajúcom odstavci, lásku. „Boh je láska“ píše sa aj v knihe kníh – biblii (1. Jánov 4, 8). Láska údajne nie je niečo, čo Boh robí; On ňou je. Boh je zdrojom našej schopnosti milovať. A to (Boh?) by sa potom malo premietať aj do našej komunikácii a našich vzťahov. Božia láska je obetavá; nespolieha sa na pocity alebo túžbu. Božia láska je nekonečná a úplná; nepozerá na niekoho alebo na niečo lepším spôsobom. Keď sa pozrieme na kultúru, láska sa stala popleteným, mätúcim slovom. Vzťahov totiž existuje bezpočet a aj keď medzi láskou a vzťahom bezpochyby určité spojenie existuje, otázkou zostáva do akej miery…

Najintenzivnejše prepojenie s láskou – vrátane lásky telesnej – je u tzv. intímnych vzťahov. Z telesnej lásky – sexu – sa postupne dokonca stáva dominantá zložka intimity a intímneho vzťahu. Avšak epidémia AIDS 80. rokov ukázala, že takýto pohľad na ľudský vzťah vedie do slepej uličky.

V psychológii a hlavne v psychoterapii (liečenie duše) sa používa termín „terapeutický vzťah„- vzťah, ktorý lieči. Ide tu o taký druh vzťahu – obvykle medzi terapeutom a klientom, ale v skupinovej psychoterapii aj medzi klientmi samotnými – ktorý obsahuje atribúty ako autenticita, empatia, dôvera, pocit bezpečia atp. . Takýto stav je nutnou podmienkou (conditio sine qua non) toho, aby psychoterapia ako liečebný proces začala fungovať.

Blízky vzťah

Skupinová psychoterapia je iste aj budovaní blízkych vzťahov. Deje sa tak hlavne pomocou skupinovej komunikácie a skupinovej dynamiky – či už vo forme verbálnej alebo mimoslovnej, v tzv. verejnom priestore alebo mimo neho. Ale pri všetkej úcte k takejto forme je a zostane primárnou formou budovania blízkeho vzťahu stretnutie a komunikácia medzi dvomi ľudmi. A nemusí to byť iba terapeut a klient, hoci býva takéto uspôsobenie pri liečení ľudskej duše (psychoterapii).

Nejeden výskum z poradenskej a psychologickej praxe totiž ukazuje, že kľúčovú úlohu pri riešení alebo liečení ľudskej osamelosti býva práve blízky vzťah s druhým človekom. S takým, ktorý môže byť osamelému človeku potrebnou a dostatočnou oporou. A tým naozaj nemusí byť iba certifikovaní/é psychoterapeuti/ky. Hoci práve takí/é by mali zárukou hľadania a nachádzania cesty z utrpenia a ťažoby ľudskej osamelosti.

Arteterapia …

… je spôsobom vyjadrenia – a v niektorých prípadoch dokonca akéhosi „spracovania“ či „odžita“ – smutnej reality a pocitov osamelých ľudí.